Presne pred mesiacom sme uzavreli výzvu na prihlasovanie námetov do súťaže, v ktorej každoročne hľadáme záujemcov a záujemkyne o dokumentárnu tvorbu s originálnou témou a silnou osobnou motiváciou spracovať ju do podoby krátkeho filmu. Z prihlásených námetov si vyberá lektorská trojica, ktorá účastníkov a účastníčky vzdelávacieho projektu My Street Films SK na tejto tvorivej ceste bude sprevádzať. Tento rok ju tvoria Lena Kušnieriková, Adam Hanuljak a Dominik Jursa.
Finálnu zostavu napokon tvorí deväť autoriek a autorov s námetmi, v ktorých sa tento rok nápadne často skloňuje téma domova a vzťahu k priestoru, ktorý postavy obývajú – či už sú to ľudia, alebo zvieratá. Originálne texty nasvecujú tieto témy z rôznych strán a predznamenávajú škálu prístupov od publicistiky, observácie až po filmovú esej či participatívny spôsob nakrúcania. Spoznajte víťazné námety prostredníctvom krátkych úryvkov, ktoré sme z nich vyňali.
Diana Čaklošová: V podzemí
Poznám miesto, kde sa pod povrchom skrýva viac než len zemina či uhlie. Baňa nie je len pracovný priestor. Je to miesto pamäti, strachu, ale aj odvahy, spolupatričnosti a pomoci. Najstaršia uhoľná baňa na Slovensku sa nachádza v Handlovej. V roku 2009 tu pri výbuchu plynu v bani zahynulo 20 mužov. Pre miestnych to neboli neznámi ľudia, ale kolegovia, priatelia a rodinní príslušníci. Víziou tohto námetu nie je rekonštrukcia nehody či pátranie po vine. Témou je otázka, ako komunita pomáha človeku vyrovnať sa so situáciou, keď sa ocitne „v podzemí“.
Dorián Vrbovský: Druhý domov
Tento rok už bude tretí za sebou, v ktorom pôjdem na letnú sezónnu robotu na Island, do dediny Vík í Mýrdal. Toto miesto sa v dôsledku rapídneho rastu turizmu každý rok viac a viac rozrastá, a to hlavne vďaka ľuďom z iných krajín, ktorí tam prišli za prácou. Prostredníctvom osobných rozhovorov a výpovedí migrantov budem odhaľovať ich pohľad na sezónnu, dočasnú či trvalú migráciu, na odchod z domova, budovanie nového života, prekážky, ale aj pozitívne stránky tejto skúsenosti. Pri miestnych obyvateľoch sa chcem zamerať hlavne na to, ako príchod migrantov ovplyvnil ich každodenný život, komunitu a identitu miesta.
Ema Ištvánfyová: Medo
Pes je na dedine často len nástrojom na ochranu domu. Nie je to domáci miláčik. Ak sa majitelia odsťahujú, zostane vo voliére sám. To sa stalo Medovi. Obrovskému orechovi z domu susediaceho s domom môjho otca. Bol vychudnutý, samá lysina. Medo neznesie iné zvieratá, je agresívny, v útulku by žiť nemohol. Sused rozhodol, že psa treba zabiť herbicídom. Môj otec sa rozhodol, že pes si zaslúži žiť. Obom z nich sa s novovzniknutým putom vrátilo do očí svetlo.

Veronika Bajnoková: Neznáma adresa
Po roku 1989 a počas masovej privatizácie v 90. rokoch sa vlastníctvo stalo symbolom úspechu a slobody. Pokusy o squatting existovali, no boli ojedinelé a krátkodobé. Prečo neprežili? Prečo sa nevytvorilo stabilné hnutie? Squatting je u nás vnímaný ako kriminálny čin, nie ako politický postoj k právu na mesto, ktorý je na západe bežnou súčasťou verejnej diskusie. Prečo radšej nechávame budovy chátrať, než by sme v nich dovolili žiť a tvoriť?
Kristína Horinková: Mimo dosahu
Impulzom je naša suseda, kuchárka z miestnej školy, ktorá žije s dcérou na farme bez internetu. Nemajú wifi ani sociálne siete. Ako vyzerá ich každodennosť? Ako získavajú informácie? Čo pre ne znamená „byť offline“ – je to obmedzenie, alebo práve sloboda?
Film je pokusom pochopiť, či je tento spôsob života únikom alebo vedomou voľbou, a prečo. V čase, keď sú offline retreaty voľbou pre unavených mestských ľudí, ma zaujíma, aké je to pre tých, ktorí takto žijú každý deň, a čo by odkázali nám, ktorí máme problém zostať na jednom mieste.
Kateryna Maliarova: Kde je môj domov?
Kamera sleduje môj každodenný priestor – malý prenajatý byt, ulice mesta, polia a les za mestom, obchody, kde sa učím hovoriť cudzím jazykom bez strachu. Témou filmu je adaptácia a hľadanie domova – nie ako miesta, ale ako vnútorného stavu. Skúma, čo sa deje s identitou, keď človek žije medzi dvoma jazykmi a dvoma verziami seba. Možno domov nevzniká tam, odkiaľ pochádzame, ale tam, kde sa odvážime zostať?

Veronika Machová: Svet, to je taký holubník
Tento rok sa mi podarilo zachrániť zraneného holuba – hrivnáka. Bol postrelený a dehydrovaný. Táto skúsenosť ma priviedla k hlbšiemu záujmu o mestských holubov, začala som o nich uvažovať ako o domácom vtáctve, ktoré svojím spôsobom chováme a uliciam bolo len zverené.
Všimli ste si niekedy, že z pohľadu z vrchnej čakárne na Hlavnej stanici má freska v hale s motívom holubíc mieru v popredí hroty proti vtáctvu?
Ivana Kováčiková: Sme majstri sveta
Vrcholový šport a život po ňom bola téma, ktorá ma prenasledovala celé detstvo. Môj otec chcel byť v mladosti gymnastom, pre zranenie to však nebolo možné. Pomáhal slovenskej gymnastickej federácii, najmä s manažmentom a cestovaním. Slovenský vrcholový šport ako slovné spojenie je oxymoron, keďže žiaden športový úspech športovca reprezentujúceho Slovenskú republiku nebol dosiahnutý vďaka štátnej podpore, ale naopak, napriek zanedbaniu sektora. Na konci kariéry športovcom nie je poskytnuté poradenstvo, pomoc so zaradením do bežného života neexistuje.
Ján Slobodník: Deň v živote šuhaja
V prízemí ikonického Hotela Kyjev sídli cyklokuriérska služba Švihaj šuhaj. Zaprataný, chaotický interiér je oblepený eklektickou zmesou nálepiek a symbolov, ktoré odrážajú rôznorodosť jeho osadenstva. Šuhaji a šuhajky denne pretkávajú Bratislavu na bicykloch, vozia tovar, dokumenty, kytice kvetov, ale aj vzorky krvi. Poznajú mesto unikátnym spôsobom; jeho skratky, dopravný tep, všetky pravidlá, ale najmä to, kedy ich môžu porušiť.
